Skutočná láskavosť nie je pocit, ktorý závisí od situácie alebo od ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu. Nie je to ani reciprocita, ktorou prejavujeme náklonnosť iba tým, ktorí sú nám sympatickí. Nie je to nálada, ktorá raz je, inokedy nie. Láskavosť je základný životný postoj, založený na zanechaní. To znamená, že aj keď máme názory, úsudky či pocity, nedržíme sa ich. Pravdou je, že vždy, keď „ja-mne-moje“ stratí svoje zameranie, spojenie so všetkými bytosťami, ktoré už existujú, sa vyjadruje láskavosťou.
Prvý z našich zenových štyroch veľkých sľubov znie: „Cítiacich bytostí je nespočetné množstvo, sľubujeme, že ich všetky zachránime.“ Napodiv však často musíme zachraňovať nespočetné množstvo bytostí pred našimi vlastnými myšlienkami, názormi a úsudkami, nie pred ich biedou. Keď sa na to pozrieme z tohto uhla pohľadu, práca na záchrane cítiacich bytostí začína uvedomením si vlastných bludov.
Ústrania nám pomáhajú pochopiť príčinu našej nedostatočnosti v tomto svete, ktorá spočíva v našej egocentrickej viere, že sme oddelení. Na ústraní, osamote, ďaleko od sveta a nerušení každodenným životom, máme možnosť dotknúť sa hlboko ukrytej vrstvy svojho bytia, ktorú nazývame „neviem“. Toto „neviem“ odhaľuje základnú jednotu všetkých bytostí v každom okamihu toho, čo sa práve deje. Tým odkrýva skrytý zázrak a tajomstvo života na tomto svete.
„Neviem“ je samotnou láskavosťou. A z „neviem“ sa rodí milujúca láskavosť bódhisattvu: „Ako ti môžem pomôcť?“